Paris, je t’aime
10. 2. 2008
Všetci ma upozorňovali na dve veci:
- Pozor na psie hovienka na zemi. Paríž je nimi posiaty.
- Hlavne sa nemám pýtať Parížanov na cestu. Zákonite ma pošlú opačným smerom.
S týmito varovaniami a s troma mapami som nastupovala do lietadla Júlia dostala tento výlet ako darček k promóciám, ja k narodeninám a chudák Ferko naň minul celé prospechové štipendium. Ale stálo to zato. Napriek tomu, že moja francúzština pozostáva aj po návrate z piatich slov a moje merci znelo až nebezpečne anglicky…
Je to dokonalé mesto. Atmosféra vás zrazí do kolien a ak milujete umenie, ste na tom najsprávnejšom mieste na svete. Adjektívum správny sa nedá stupňovať, vedeli ste?
Rozhodli sme sa nebyť typickými turistami, ktorí si odškrtávajú na mape, kde už boli, ale zobrali sme to veľmi pohodovo: užívať si atmosféru a pozorovať ľudí. Jeden môj učiteľ raz povedal, že nepotrebuje kino, divadlo ani televíziu. Stačí mu pozorovať ľudí ráno na zastávke, vo vlaku a sleduje spleť príbehov, ktoré sa mu mihajú pred očami. Na to som stavila aj ja. Sledovať v metre, ako sa priemerná etnická vzorka ľudí mení s narastajúcou vzdialenosťou od centra Paríža, až nakoniec na Allnay sous bois vystúpime my traja, desať černochova dve miešanky. Raz sme sa nechali odviesť na konečnú metra opačným smerom – do mrakodrapovej časti, kde môžete vidieť dutú kocku a v nej archu. Cestou naspäť sme pozorovali rozhovory managerov a investorov, maklérov a sekretárok. Všetci boli takí veľmi dôležití. Miestami sme sa cítili ako loseri, miestami sme ďakovali, že žijeme, našťastie, v akomsi inom vesmíre. Predstavenie sa vydarilo
Ja osobne som sa strašne tešila na Montmartre. Nielen kvôli Amélii, ale aj Van Goghovmu geniálnemu pointilistickému Pohľadu na Paríž z Montmartru. Tušila som, že to bude iný svet. A bol. Od agresívnych Arabov presviedčajúcich vás, že zaplietanie náramkov priamo na vašom zápästí je skutočné umenie, až po neuveriteľného harfistu hrajúceho pod Sacra Ceur. Vedela som, že by bolo dobré aspoň sa zastaviť na Montparnasse. Už len kvôli knihe, ktorú teraz čítam – býval tam Man Ray, vyčíňali tam dadaisti, surrealisti predstavili svoj prvý hraný film s Kiki v hlavnej úlohe… Ani nehovoriac o Leninovi, ktorý tam sníval o ruskej revolúcii. Prebehla som bulvárom, ktorý dnes nevyzerá ani trochu umelecky. Kaviarne, kde pil Chagall s Modiglianim kávu, sú dnes predražené prvotriedne reštaurácie.
Nič nezostáva také isté. Nielen mesto mení charakter a tvár. Aj Seina je už úplne inou riekou, aj zvony na Notre Dame znejú inak… Chýba Quasimodo? Zostáva však tá istá nostalgia a svetabôľ, ktorého sa chcete zbaviť, aby vám potom neskutočne chýbal. Musela som si zapísať:
22-04-2007, Notre Dame, Paríž
je to úžasné, že si tu.
žmurkáš na mňa cez farebné sklíčka.
vidím sa Ťa prechádzať pomedzi tisíce sviečok,
zastavíš sa za stĺpom a chvíľu počúvaš zbor.
pozoruješ tisíce tvárí, ktoré sa tu míňajú
každý deň.
Parížania Ťa museli veľmi milovať,
postavili Ti tento dom. volajú ho síce
Naša Dáma, ale predsa.
si tak blízko.
a všetci obdivujú Tvoj dom.
nie si z toho unavený? Ja by som bola.
si omnoho krajší. Si omnoho väčší.
ťažko uveriť, že tomu neveria.
je to úžasné, že si tu.
je úžasné, že si tam vonku.
Bolo toho tak veľa, že je lepšie o tom napísať. V mysli akosi všetko bledne hodinami. Napísať o čom? O tom, že som rada, že Eiffelovku po Svetovej výstave v roku 1900 nerozobrali, ako to mali na pláne? A dokonca som rada, že na ňu namontovali tých milión malých žiaroviek, ktoré každú hodinu blikajú? Už len napísané to znie ako gýč. A predsa! Keď pod ňou stojíte so zaklonenou hlavou a s otvorenými ústami, niečo na nej je. A vy sa pristihnete pri tom, že ju podvedome hľadáte, kdekoľvek v Paríži by ste boli.
Napísala by som aj o ostrove Srdce Paríža, kde stojí Notre Dame. Má tvar lode a na jeho prove… prov ostrova, hmm… sa pri západe slnka stretávajú rodiny, umelci, gitaristi, zaľúbenci… Všetci sa tam premiešajú, večerajú, spievajú, spomínajú, pijú víno a pozorujú slnko. A vy tam sedíte a aj keď neviete po francúzsky, patríte tam. Aspoň v tej minúte. Patríte tam. Tak táto spomienka nevybledne tak skoro… Pamätá si srdce lepšie ako myseľ?
A ešte zopár tipov. Jednoznačne plavba loďou po Seine – lepšie v noci ako cez deň, a potom Versailles – ak budete mať väčšie šťastie ako my a jeho pracovníci nebudú štrajkovať. Choďte tam v nedeľu. Vtedy striekajú fontány. My sme boli samozrejme v utorok. Ďalej neverte, že Louvre je v pondelok otvorený do 22:00, nech sa to píše na webe, aj v múdrych brožúrkach – potom budete mať na 2000 rokov umenia hodinu a pol ako my… Definitívne sa nevzrušujte pre Monu Lisu – aj tak tam určite nevisí originál. Julka sa na mňa dodnes hnevá, že som jej svojou teóriou pokazila zážitok. Čo ale musíte vidieť je socha Niké Samotráckej – najgeniálnejšia socha našej epochy. Ak chcete vedieť prečo, pokojne sa ozvite. Ďalšia povinná zastávka – Múzeum d’Orsay – je tam všetko čo nie je v National Gallery a v Tate v Londýne, poprípade v Metropolitan v New Yorku – impresionisti, čo by ma až tak netrápilo, ale Van Goghova izba…
Tak to by bolo zhruba všetko. Takmer… Bývali sme u Pafona – človeka, ktorý prišiel z Laosu ako utečenec a dnes vedie kozmopolitný baptistický zbor. Pripravil pre nás izbu, každé ráno nám spravil raňajky a keď sme odchádzali, daroval nám kartičky so svojou adresou. Aby sme vedeli, že sa tam môžeme kedykoľvek vrátiť. My, aj naši priatelia… Našťastie, vtedy ešte nevedel, koľkých Paríža-chtivých kamarátov máme. Ale o to nejde. Ide o neuveriteľné poznanie, že je úplne jedno, či sme z Paríža alebo z Kukovej. To, čo je dôležité, je pre Koho bije naše srdce. A všetko je jasné. Paríž vám otvorí dvere, nikto vás nepošle opačným smerom, dokonca sa rušňovodič metra vykloní z lokomotívy a spýta sa, či nepotrebujete pomoc Asi to nie je normálne. Ale kto nám sľúbil normálny život…
A zrazu vám už ani tie psie hovienka až tak veľmi neprekážajú…
