O ohňostroji, subkultúrach a malej Miške
10. 2. 2008
Píšem si do zápisníčka, čo všetko sa tento rok stalo. Pozitíva a negatíva, miesta, kam sa mi podarilo ísť, ľudí, ktorých som stretla, veci, ktoré som po… kazila. Je mi strašne zima na ruky, ale hrdinsky obraciam ďalšiu stranu. Sedím pri East River, pri malom stolíku a pozorujem šialených bežcov, ktorí sa tu premávajú v šortkách, psov v štrikovaných svetroch, Empire State Building, ktorá svieti na zeleno-červeno, požiarnické auto, ktoré vydáva neslýchané zvuky… Taký bežný zimný deň na Manhattane.
No a potom som tu ešte ja, môj zápisník a môj rok.
Podarilo sa mi dostať na mnohé miesta tento rok. Mala som tak trochu šťastie a tak trochu som si to oddrela. Ale byť za polrok v New Yorku dvakrát, to veru nebol plán, ani tajný. Ale život sa melie a treba ho žiť. A tak som tu.
Keď som tu bola prvýkrát pred štyrmi mesiacmi a prvýkrát prechádzala večer z Coney Islandu na Manhattan metrom cez most, to čo som videla mi vyrazilo dych. Majestátne, krásne, tisíce svetielok, cudzie, desivé, veľké, veľké, veľké, Downtown, Uptown… Zatočí sa vám z toho hlava. A ja uprostred, nedôležitá, malá, hlúpa. Spýtala som sa Silvie, svojej sestry, ako si na toto zvykla. Povedala, že hlavné je vytvoriť si vlastný mikrosvet. Subkultúru, v ktorej človek môže existovať, byť šťastný, a potom si výhody tohto mesta môže užívať.
Ale byť tu sám, aspoň keď ste ako ja, je deštruktívne. No dni prešli a ja som začala objavovať New York. Nielen Sochu slobody a Wall Street, ale aj malé uličky v Little Italy a Greenwich Village, Soho a sochy Franka Stellu na streche Metropolitan Museum. Objavila som obchod Conways, hneď vedľa Macy’s, ktorý som si mohla aj dovoliť, stretla som Miloša Formana, Kim Ki-duka a Cameron Diaz v jeden týždeň. A ľudia sa ma začali pýtať na cestu. Začala som sa cítiť slobodne a šťastne. No, šťastne v rámci možností… Pokojne bude asi lepší výraz.
Ale to všetko bolo predtým. Potom som v septembri odletela, v Paríži som samozrejme takmer nastúpila do zlého lietadla, ale koniec-koncov, došla som domov.
A potom, ako som už spomínala to o tom živote, som priletela naspäť.
Vianoce a Nový rok… Opäť v New Yorku. Tentokrát za mnou priletela Anka. A Veronika. A Huso. Opäť som zakotvila v Gramercy Parku na dvadsiatej ulici, stará dobrá adresa, opäť ma tu čakali Michelkine rozžiarené očká. /Moja neter – najkrajšie, najvtipnejšie a najnerozmaznanejšie dieťa na svete by the way./ A začali sa nové dobrodružstvá. Veď som predsa v New Yorku, kde pristávajú všetci mimozemšťania, všetky teroristické útoky mieria sem, bývajú tu všetci priatelia, všetci sa tu stávajú bohatými a žijú svoje sny. A keď sa roztopia ľadovce, v knižnici lenpätnásť blokov odtiaľto prežijem… Našťastie.
Spolu s Ankou a Miškou sme sa v kočiari túlali po uliciach, prechádzali pri rieke.
Úplne najlepší bol Silvester. Vybrali sme sa do mesta – kam inde ako na Time Square. Naivne o desiatej večer. Pozorovali sme ľudí, krásne oblečených s fľaškami v rukách, ako utekajú na párty, postáli sme chvíľu pred domom Julie Roberts, či neuvidíme nejakú tú celebritku a keď nám začalo byť zima, prešli sme až na šiestu avenue, kde nám policajti povedali, že Time Square je plné, reštaurácie obsadené a že púšťajú len ľudí späť do hotelov. Tak sme sa otočili a len tak všelijako pobrali domov a míňali ľudí, opitých, fajčiacich, kričiacich, plačúcich, zháňajúcich taxík, pijúcich, zhúlených, smiešnych… A na dvadsiatej tretej sme sa úplne naraz s Ančou otočili a vošli do kostola. Bol tam klasický koncert, ale po chvíli začali spievať Open the eyes of my heart, Lord… Nielen po anglicky. Bola tam operná speváčka, ktorá to odspievala v taliančine. A pri posledných, trochu upravených veršoch piesne… I want to see You, I want to hear You, I want to know You, sme sa s Ankou na seba pozreli… Tak predsa len, čokoľvek sme dnes večer videli, skončili sme doma. A keď hovorím doma, myslím tým doma.
Potom sme vybehli z kostola a utekali k Silvii, dali sme si prípitok na streche a pozreli priamy prenos z Time Square… Spustili tú ich slávnu guľu a zase odbojkotovali ohňostroje.
A ja tu teraz sedím a spisujem si zoznam miest, kam pôjdem tento rok.
Brutálne mi mrznú ruky. Ale musím ešte spísať aj zopár zistení a objavov:
- S kamarátmi sú všetky miesta zaujímavejšie
- V Kukovej máme pred kultúrnym domom väčší ohňostroj
- Najkrajšia vec na New Yorku – malá Miška
- Subkultúry – veľmi dôležité!
- Nezabudnúť sa zapísať do knižnice – len pre istotu, keby to o globálnom otepľovaní bola naozaj pravda.
- A tento rok pôjdem… Tak ale to sa naozaj nedá… Bez rukavíc…
